Zima sa blíži

Milujem súmrak. Milujem studený vietor, ktorý mi šľahá do tváre, keď letím krajinou. Vzduch je mrazivý, vonia vlhkosťou. Zima sa blíži.

Naša svorka sa musí pripraviť. Nasadli sme s Luďom do auta a vybrali sme sa do Hornbachu. Viem, že iní psi to riešia v hlbokom lese s horárom, my sme žiaľ v Bratislave a tak pribrzďujeme na veľkom parkovisku. Cez vchod práve vchádza bígel a hneď za ním malý buldoček. Mierime za nimi. Môj ňucháč mi hovorí, že to bola bíglica. Kde zmizla tá sexi fena? Musím si švihnúť, aby som ju ešte zastihol. Bože tu je regálov! Bíglicu neomile stretávam v našom psom oddelení. Rýchle zoznámenie a potom sa už sústreďujem na všetky tie vône bíčích penisov, kostí a iných mňamôčiek. Luďo už našiel krabicu so žltými loptičkami. Svätá pravda, treba doplniť zásoby. Hneď za rohom už cítim vôňu dreva. Robíme s Luďom dojem, siestičkujeme na podlahe kým človek vypĺňa objednávku. Prižmúreným okom pozorujem zajace vo výbehu. Na druhý deň nám drevo priviezli na ulicu pred našu ruinku. Veľa dreva. Sedíme na priedomí a sledujeme, ako naši celý deň nosia drevo a ukladajú ho do chodby v ruinke. Fantasticky vonia. Obhrýzame nepotrebné papeky. Postupne sa pristavia všetci susedia. S každým podebatujeme. Mám rád takéto dni. Život v duchu starých dobrých časov. A večer, keď sa vraciame premrznutí z lesa, ležíme na našej kožušinke, celá svorka, dvojnohí aj štvornohí a hľadíme do blkotajúceho ohňa. Sme divoké lesné zvieratá, veci, ktoré sa ani za 1000 rokov nezmenia. A zima sa blíži.

Krystofove zapisky